Stanislav Piatrik

V projekte Horúce sklo sa autor zameriava na spôsob, akým sa ustálené štruktúry vizuálneho umenia stretávajú s náhodou v prípade, že je vystavené sebe samému. Mechanicky necháva na seba pôsobiť dve rôzne vrstvy filmu a pozoruje, ako obsah a forma zasahuje z jedného podkladu do druhého. Realizuje tak umelecký výskum, ktorý spočíva v sledovaní dvoch filmov súčasne. Piatrik pomocou video editora prelína filmové stopy, spriehľadňuje ich dvojexpozíciou a bez akejkoľvek manipulácie času pozoruje ako plynú cez seba. Spojením vzniká nová autentická vrstva, ktorá prináša náhodnú čitateľnosť raz jedného a inokedy druhého príbehu. Následne z nich autor vyberá tie momenty, ktoré medzi sebou komunikujú zvláštnou zhodou. Ponára sa do štruktúr filmového média, pozoruje jeho chvenie a materialitu. Zaujíma ho, ako sa virtuálny obraz za určitých okolností stáva fyzickým až hmotným. Tento exaktný spôsob zachytávania novej vizuálnej skúsenosti sprostredkováva návštevníkovi. Intermediálny výskum pracuje s vyše desiatkou filmových dvojíc, ktoré umelec spája na základe konkrétnych súvislostí (žáner, krajina pôvodu, autorovo detstvo, osobné príbehy protagonistov, spôsob snímania, rovnaký materiál spracovaný rôznymi režisérmi). Ich preľnutia otvárajú otázky o náhode a autorstve. Napríklad pri dvojici filmov Persona a Fight club režiséri oboch filmov v rovnakom čase flashovito strihajú do obrazu ďalšie postavy. Výrazná príbuznosť príbehov Ninja in the Dragon’s Den a Evil Dead sa objavuje v momente, keď na rovnakom mieste obrazu z úst postavy kvapká krv a v druhom tečie krv z otvoreného potrubia. Okrem spojení, kedy prichádza k určitým podobnostiam autor abstrahuje obrazy, ktoré rozširujú ponuku významov pôvodných samostatných záberov.